Keď sme si domov priviedli psa, boli sme plní nadšenia a odhodlania. „Toto bude nový začiatok“ povedal som si. Z ulice sme mu dali nový domov, mäkký pelech, a ako bonus – krabičku psích piškót. Pre neho to bol raj, pre nás výzva, ako do jeho života priniesť poriadok.
Aby sme mu trochu uľahčili adaptáciu, zaviedli sme systém odmeňovania: za každú vykonanú úlohu dostane piškótu. Sadni? Piškóta. Ľahni? Piškóta. Nezožer papuču? Dve piškóty, lebo to je výkon na Oscara.
Kilové balenie piškót stálo v kuchyni na poličke a ja som bol pyšný, aký sme organizovaní. Lenže organizácia má zjavne svoje limity.
Prvý diel kriminálky
Tri dni. Presne toľko trvalo, kým balenie piškót zmizlo. Najprv som si myslel, že sa mi to zdá. Možno som zabudol, že som ich niekam presunul. Možno ich pes nejako zázračne vyčaroval z poličky. Ale nie, v skrinke bolo len prázdne vrecúško.
„To čo je?“ spýtal som sa sám seba, no odpoveď neprichádzala. Nastal čas nasadiť moju rodičovskú autoritu. Zvolal som deti a snažil sa zachovať pokoj.
„Deti, máme problém. Psie piškóty zmizli,“ začal som pomaly. Obe deti na mňa pozerali, akoby som im povedal, že Slnko už nebude svietiť.
„Aké piškóty?“ spýtali sa naraz.
„Tieto,“ ukázal som prázdny obal, v ktorom bola predtým zásoba na celý týždeň. Deti začali vybuchovať smiechom. Bol to ten druh smiechu, čo vám okamžite povie, že niečo nie je v poriadku.
Ako sa psie piškóty stali dezertom
„To sme zjedli my,“ priznali sa nakoniec, keď už lapali po dychu.
Musel som sa oprieť o stenu. „Čože ste spravili?“
„Boli dobré,“ odpovedali úplne nevinným tónom. „Jedli sme ich s jogurtom a pudingom.“
V tej chvíli mi všetko docvaklo. Zrazu dávalo zmysel, prečo pes skákal meter dvadsať, keď deti jedli. Celý čas si myslel, že jeho odmena sa rozdáva za nič.
„Vy ste ich jedli s jogurtom?“ opýtal som sa.
„No áno, veď chutili ako tie normálne piškóty. Ale trochu tvrdšie.“
Pes sedel pri nás, pohľadom hodnotil situáciu a bolo jasné, čo si myslí: To sú tie, čo mali byť moje. Zradcovia!
Kto je tu vlastne zviera?
Zrazu som sa cítil ako detektív, ktorý zistil, že najväčší zločin spáchali jeho vlastné deti. Musel som však uznať, že ich logika bola neoblomná: piškóty chutili dobre, tak prečo by ich nemohli zjesť? A hlavne, čo je to za rodiča, ktorý v kuchyni schová dezerty pre psa?
Našťastie pes to zobral s nadhľadom. Síce párkrát vzdychol a išiel si ľahnúť do svojho pelechu, ale bolo jasné, že sa s tým zmieril. Ja som si zase uvedomil, že ak chcem v tejto domácnosti niečo uchovať pre psa, budem potrebovať trezor.
Poučenie na záver
Ak si myslíte, že máte nad rodinou kontrolu, spomeňte si na mňa. Moje deti pojedli piškóty, ktoré mali byť odmenou pre psa, a urobili si z nich dezert. Pes dostal holé nič. Ja som dostal lekciu života.
Takže nabudúce, si vo zverimexe poprosím piškóty s týmže ďeťom veľmi chutia. Kupujem ich aby deti mali čo k jogurtu!“
Satirické peripetie 
Pridaj komentár