Satirické peripetie

V jednej malej, no šikovnej krajine, kde ľudia radi šomrú, ale ešte radšej platia dane, sa raz prasiatka rozhodli, že sa im už nechce driapať v blate len tak pre zábavu. Prečo by sa totiž mali váľať v bahne zadarmo, keď sa môžu váľať v zlatom bahne, pekne vyhrievanom teplom zo štátneho rozpočtu?

Ako prasiatka objavili ekonomiku

„Je čas myslieť progresívne!“ zafŕkalo prvé prasa, čo si práve oblizovalo paprčku po chutnej večeri.

„Mali by sme zaviesť efektívne šetrenie!“ zafučalo druhé prasa, ktoré si práve kupovalo šiestu chatu na horách.

„A najlepšie urobíme, ak zavedieme konsolidáciu!“ zachrochtalo tretie prasa, čo si práve podpisovalo štedrú odmenu za dlhé a namáhavé sedenie na stoličke.

A tak sa prasiatka rozhodli, že začnú šetriť. Nie, nie na sebe! Veď prasiatko, ktoré sa šetrí, sa môže stať obyčajným sviňou, a to by si nikto neprial. Rozhodli sa šetriť na tých, ktorí si to najviac „zaslúžia“ – na hlúpych ovciach, čo sa tak veselo pasú a ešte sa aj tešia, keď ich ostrihajú.

Vysoké dane, vyššie ideály

„Predstavme si to ako hru!“ povedalo jedno prasiatko a rozprestrelo veľkú tabuľu.

Cieľ hry: Zobrať čo najviac, dať čo najmenej a tváriť sa, že je to pre dobro všetkých.

Pravidlá:

• Ak má občan v peňaženke viac než dve eurá, daň sa mu zvýši.
• Ak je občan chorý, nemocniciam sa znížia dotácie.
• Ak má občan chuť na kultúru, nech si kúpi televízor a sleduje propagandu.
• Ak sa občan pýta, kam idú jeho dane, dostane prednášku o zodpovednosti a uťahovaní opaskov.

„A čo keď sa budú sťažovať?“ spýtalo sa jedno mladučké prasiatko, ktoré sa ešte len učilo kradnúť s gráciou.

„Ale no tak, veď im povieme, že je to pre stabilitu, bezpečnosť a budúcnosť!“ povedalo prasiatko, ktoré malo luxusnú dovolenku naplánovanú na celý rok dopredu.

A tak sa ovce nechali ostrihať. Niektoré síce mečali, niektoré aj protestovali, ale prasiatka ich rýchlo utíšili – veď vždy sa nájde nový zákon alebo vyššia pokuta, ktorá každého poslušne vráti do košiara.

A keď už nebolo čo brať…

Prišiel deň, keď už nebolo čo šetriť. Nemocnice pripomínali stredoveké lazarety, školy sa rozpadávali a učitelia museli na prestávke predávať hotdogy, aby si mohli kúpiť kriedu. Ovce začali byť nervózne. Niektoré dokonca prestali sledovať telku a začali premýšľať. A to už bolo pre prasiatka nebezpečné.

„Čo teraz?“ vystrašene zafučalo jedno prasiatko, ktoré malo v skrini kufre s hotovosťou pripravené na rýchly útek.

„Zmeníme naratív!“ povedalo najskúsenejšie prasa a všetky ostatné napäto počúvali.

„Povieme, že za všetko môžu ovce. Veď oni sú tie, čo chceli sociálne istoty, školy, nemocnice, slušnú dopravu! Hlúpe ovce nepochopili, že sa musia uskromniť!“

A tak sa v správach objavili nové slogany:

• „Ľudia sa majú lepšie ako si myslia!“
• „Ak nie ste spokojní, skúste pracovať viac!“
• „Na Slovensku sa žije skvele, len o tom ešte neviete!“

A ak sa niekto odvážil nesúhlasiť? Bol označený za nepriateľa prasiat, ohrozenie stability a zahraničného agenta.

Poučenie na záver?

Na konci dňa prasiatka stále chrochtajú, ovce stále platia a všetko beží po starom. A ak si niekto myslí, že raz príde čas, keď sa ovce nahnevajú a prasiatka poženú von z maštale, tak je na omyle. Lebo na Slovensku je jedno staré, osvedčené pravidlo:

„Keď ti vezmú všetko, ale nechajú ti pocit, že je to pre tvoje dobro, ešte im za to poďakuješ.“