Satirické peripetie

Apokalypsa v miniatúre

Poznáte ten moment, keď idete do detskej izby a uvedomíte si, že to už nie je len detská izba? Nie, nie. To je teraz miniatúrna verzia planéty Zem, len oveľa chaotickejšia a so závanom ponožkovej apokalypsy. Akože, prisahám, že tam to ide podľa nejakého vlastného prírodného zákona, ktorý úplne ignoruje všetky pravidlá vesmíru. Pozerám sa tam a mám pocit, že som svedkom vzniku nového sveta. Možno dokonca evolúcie. Dve kopy oblečenia sa práve učia kráčať a za chvíľu uvidím, ako mi v tichosti odkráčajú z izby von. Len tak, bez slova.

Ekosystém chaosu: Vitajte v prírode

V tej izbe sa to neustále rozrastá. Ale už to nie sú len obyčajné ponožky, tričká a plyšáci, čo sa nám nejako zakotúľali do domu. Ó, nie! Toto je plnohodnotný ekosystém. Máme tu základy botaniky (tú vyschnutú rastlinu v rohu), zoológiu (tú LEGO figúrku, ktorá určite ožila) a archeológiu (ten sendvič, ktorému už vykopali náhrobok). Som presvedčený, že keď tam pošlem nášho psa, tak sa mi už nevráti. Viete si predstaviť, ako by to dopadlo? Príde o týždeň neskôr s obväzmi, zafúľaný od prachu, s výrazom vietnamského veterána. “Tatino, ja som sa vrátil!” povie mi a ja sa ho len spýtam: “A čo si našiel?” “Tatino, ožil tam kúsok Lega a teraz ma chce spraviť svojím kapitánom. Staviame kolóniu.”

Prekvapenie z podlahy: Plyšové príšery a plesnivé sendviče

A čo je ešte horšie? Seriózne očakávam, že z tej hromady neporiadku vyskočí nejaká nová životná forma. Nejaká groteskná zmes plyšového medvedíka a plesnivého sendviča, ktorý tam už žije minimálne šesť mesiacov, zatiaľ čo ja som si naivne myslel, že ho niekto zjedol. Tá príšera bude mať len jedno poslanie – buď ma zožrať, alebo, čo je ešte horšie, požiadať ma, aby som ten sendvič ochutnal. Viete si predstaviť, čo by to urobilo s mojím žalúdkom? Pravdepodobne nič. Bol by som tak paralyzovaný hrôzou, že by som to aj zjedol. Po deviatich rokoch rodičovstva už totiž nič nie je nemožné.

Kreatívny priestor: Na TED Talk alebo na psychiatriu?

A keď už to naozaj nevydržím, zavolám svoje deti. Prídem za nimi s maximálnym odhodlaním a spýtam sa ich: “Prečo je tu toľko bordelu? Čo sa to tu deje?” A ony na mňa s pokojom budhistického mnícha povedia: “Tatino, to je náš kreatívny priestor!” Ach, ako mi tie slová rezonujú v ušiach. Kreatívny priestor… Áno, jasné. Ak bude tento priestor ešte kreatívnejší, tak už len čakám, kedy mi domov zavolá TED Talk, že moje deti vystúpia so svojou teóriou chaosu. Alebo skôr s prezentáciou “Ako zmeniť svoju izbu na fungujúci ekosystém plný života, bordelu a trosiek.”

Boj alebo útek? Príšera ma možno adoptuje

V určitom momente som si už jednoducho povedal, že mám len dve možnosti: buď sa s tým neporiadkom zmierim a budem čakať, kým sa kopy oblečenia postavia a odídu preč samé, alebo to vzdám a odídem sám. Pobalím si kufre a budem len dúfať, že ma adoptuje tá príšera z plesnivého sendviča, pretože, a to vám garantujem, v jej brlohu bude určite čistejšie než v detskej izbe.