Všetci rodičia to poznajú – snaha priviesť deti k slušnosti a správnemu správaniu je niekedy ako hra na mačku a myš. Ja som si myslel, že mám skvelý plán, ako naučiť svojho 6 ročného syna, že rešpekt a slušnosť sú základom dobrého spolužitia. Netušil som však, že výchova má svoje vlastné pravidlá. A tie pravidlá sú často dosť… zábavné.
Dlhý príhovor o slušnosti
Jedného krásneho dňa som počul, ako sa môj syn rozpráva so svojou sestrou spôsobom, ktorý by sa dal len ťažko označiť za láskavý alebo slušný. Rozhodol som sa teda zasiahnuť a začal som dlhú kázeň o tom, že svet je plný ľudí, ktorí sa nám nemusia páčiť – možno pre ich vzhľad alebo správanie. Avšak, to ešte neznamená, že ich môžeme súdiť alebo byť k nim nezdvorilí. Slušnosť a úcta predsa platia pre každého, no nie?
Tento môj dlhý monológ mal byť základom jeho ďalšej výchovy. Chcel som, aby si syn zapamätal, že bez ohľadu na okolnosti by sme sa k ľuďom mali správať láskavo. Zdalo sa, že ma počúva, a tak som bol plný nádeje, že toto malé životné ponaučenie si zoberie k srdcu. No… ako to býva, život má vlastné plány.
Cesta za botaskami… a pravdou
Po nejakom čase, keď môj syn vyzeral, že celkom pochopil princípy slušnosti a rešpektu, sme sa vybrali kúpiť nové tenisky na školský rok. Zase jedna z tých rutinných rodinných aktivít, ktorým sa nevyhneme. Vošli sme do obchodu a pri pokladni sa objavila pani, ktorá rozhodne nebola vzorom slušného správania.
Najprv sa drzo predbehla v rade, čo už samo o sebe zdvihlo obočie. A potom začala s dlhým monológom o tom, aké to bolo ťažké za jej čias, a ako si dnešná mládež nič neváži. Pre mňa bolo jasné, že to je len spôsob, ako ospravedlniť jej nezdvorilé správanie. No tak som len mlčky stál a snažil som sa situáciu nevnímať.
V tej chvíli sa však ozval môj syn. Viete, ten, ktorému som práve nedávno vysvetľoval, ako je dôležité byť k ľuďom slušný a rešpektovať ich… „Teta, vy máte také krásne žlté zuby!“ zahlásil s úprimnosťou, ktorá by sa dala zarámovať.
Úprimnosť bez hraníc
Zrazu nastalo úplné ticho. Ja som len zamrzol na mieste a pani, ktorá sa práve tak výdatne sťažovala, bola zrazu úplne bez slov. Možno to bol prvýkrát, čo jej niekto v tak priateľskom tóne povedal niečo tak… no, povedzme úprimné. V tej chvíli som si uvedomil, že deti sa na svet pozerajú trochu inak. Zatiaľ čo my dospelí by sme sa snažili situáciu zvládnuť diplomaticky, deti idú rovno k veci – bez zbytočných obalov.
Samozrejme, bolo mi jasné, že toto nebola úplne tá reakcia, ktorú som od svojho syna očakával, ale musel som sa usmiať. Možno som sa mu mal lepšie vysvetliť, čo znamená „slušnosť“, ale zároveň som bol rád, že aspoň úprimnosť máme v rodine.
Deti nás vždy prekvapia
Deti nám pripomínajú, že život nie je len o pravidlách a usmerneniach, ale aj o spontánnosti a úprimnosti. Kým sa snažíme ich učiť hodnoty ako slušnosť a rešpekt, ony nám na oplátku ukazujú, že svet vidia inými očami – bez predsudkov a s poriadnou dávkou pravdivosti.
A čo vy? Zažili ste niekedy podobnú „úprimnú“ situáciu so svojimi deťmi? Podeľte sa o svoje príbehy v komentároch a dajte nám všetkým zasmiať sa na ďalších nepredvídateľných momentoch rodičovstva!
Satirické peripetie 
Pridaj komentár