V poslednom čase mám podozrenie, že naša chladnička začala mať mlsný jazýček. Niečo mi totiž požiera sladkosti, a tentokrát to zašlo až príliš ďaleko. Celé to začalo celkom nevinne.
Kapitola 1: Šľahačková akcia
Pred pár dňami som v obchode narazil na šľahačku v spreji za neuveriteľne výhodnú cenu. Presne ten typ impulzívneho nákupu, ktorý robí život krajším a znesitelnejším. Donesiem ju domov a okamžite jej vymyslím perfektnú skrýšu – úplne dozadu do zeleninového šuflíka. Kto by tam šľahačku hľadal? Veď zelenina v tejto domácnosti žije takmer autonómne, bez nášho pričinenia.
Povedal som si, že tam bude pekne čakať, kým nepríde jej chvíľa zažiariť. Šľahačka bola v bezpečí. Alebo som si to aspoň myslel.
Kapitola 2: pudingova tragédia
A potom prišiel včerajší večer. Taký ten večer, keď si človek povie: „Chcem niečo sladké, ale nech to netrvá dlho.“ Voľba padla na puding z prášku – základná verzia sladkého života. Ale puding samotný je ako karaoke bez publika – smutný, zbytočný a bezduchý. Potreboval som šľahačku.
Plný očakávania otváram chladničku, prehrabávam sa cez húštinu pokrčených šalátov a čudných zeleninových relikvií a triumfálne vyťahujem plechovku. Príde ten veľký moment: zatrasiem, otočím hore dnom, stlačím ventil (cicík) a… nič. Žiadne „chsssssf“! Žiadna pena! Nič!
Stál som tam, paralyzovaný nad touto tragédiou, a pozeral sa na puding, ktorý teraz vyzeral ešte smutnejšie než predtým.
Kapitola 3: kam zmizla šľahačka?
Rýchlo som začal premýšľať, čo sa mohlo stať. Ako sa šľahačka stratila? Bola tu predsa len niekoľko dní! A potom mi začali napadať tie najdivokejšie teórie:
1. Hypotéza číslo 1: Šľahačkový apetít zeleniny.
Mohla to byť tá stará uhorka, ktorá začína pripomínať biotop? Alebo snáď tá zvláštne zhnednutá mrkva páchala šľahačkové orgie so zvednutým šalátom? Je možné, že zelenina v našej chladničke začala evolučne vyvíjať chuť na šľahačku, aby oživila svoj biedny život v šuflíku?
2. Hypotéza číslo 2: Pes ako tajný šľahačkový agent.
Náš pes je podozrivý číslo jedna. Vie, kde som šľahačku schoval, videl ma pri čine. Aj keď nemá prsty, určite by v tom mohol mať labky. Alebo je to celé len konšpirácia, ktorú si predstavujem, aby som nemusel viniť seba?
3. Hypotéza číslo 3: Deti, majstri utajenia.
Opýtal som sa detí, či o šľahačke niečo vedia. Odpoveď? Neviniatka. Tváre také čisté a nevinné, že by som im aj uveril. Ale čuch na sladkosti majú silný. A ak by sa k nej dostali, urobili by to rýchlo a nenápadne, ako profesionáli.
4. Hypotéza číslo 4: Tichý protest manželky.
Keď som sa pýtal manželky, jej odpoveď bola jediné dlhé a záhadné žmurknutie. Viete, také to žmurknutie, ktoré môže znamenať čokoľvek od „Choď sa liečiť“ až po „Aj keby som to bola Ja, nepoviem Ti!“.
Kapitola 4: šľahačka bola ilúzia
Potom som dostal ešte absurdnejšiu myšlienku. Čo ak tá šľahačka nikdy ani nebola plná? Čo ak to bol len marketingový trik? Predávajú nám plechovky plné vzduchu a my hlupáci sa tešíme, že sme ušetrili. V akcii to predsa mohlo byť preto, že šľahačka už dávno opustila plechovku.
Kapitola 5: Záhada bez rozuzlenia
Nakoniec som puding zjedol bez šľahačky. Chutil… priemerne. Nie, klamem. Bol tragický hnustný. Bez šľahačky to bola len hmota, sladká, úbohá a úplne bez duše.
Stojím však pred otázkou: Kto je vinníkom? Šľahačka bola? Nebola? Alebo si ju užili iní členovia domácnosti, kým som ja žil vo svojej ilúzii?
Jedno je isté: záhada miznúcej šľahačky zostáva nevyriešená. Ale nabudúce si dám na svoje sladkosti lepší pozor. Alebo ich zamknem do sejfu. Pretože v tejto domácnosti už nič nie je isté – ani obyčajný šuflík so zeleninou.
Satirické peripetie 
Pridaj komentár