Každé ráno sa u nás doma odohráva skutočný súboj. Nie je to o tom, kto prvý získa kúpeľňu, ani o tom, kto spraví deťom raňajky. Nie, my bojujeme o to, kto skôr preruší budík! Máme totiž budíky nastavené presne na rovnaký čas. A teraz sa pýtate, prečo? No, je to jednoduché – mňa ten jej budík jednoducho nezobudí.
Nie že by jej budík nebol dostatočne otravný. Ten zvuk je taký, že by prebudil aj polovicu spiacich mŕtvych, ale nie mňa. Jej budík nie je môj budík, a tak ho môj mozog úspešne ignoruje. Aby som bol úprimný, ani by som si nespomenul na jeho zvučku, aj keby som sa nad tým veľmi zamyslel.
A teraz prichádza tá najzábavnejšia časť. V tomto rannom boji vyhrávam ja! Stačí, že sa jemne prevalím na druhý bok, natiahnem ruku a dotknem sa displeja môjho mobilu – budík je vypnutý. Moja manželka? Tá nemá absolútne žiadnu šancu.
Prečo? Prvý dôvod: spí tvrdšie ako ja. Druhý dôvod: keď sa prevalím, zaľahnem jej vlasy, takže jej snaha dosiahnuť na svoj mobil v nabíjačke končí ešte skôr, ako vôbec začne. Zatiaľ čo ja s ľahkosťou vypnem budík, ona zostane uväznená v polke cesty s vlasmi na pod mojím ramenom.
Áno, tento súboj vyhrávam ja. Ale, povedzme si úprimne, tu končí moja ranná výhra. Ostatné veci má, ako vždy, dokonale zvládnuté ona. Kým ja si ešte len naťahujem nohavice, moja žena stíha pripraviť desiatu, upraviť vlasy, naniesť makeup, umyť zuby a ešte nechá deťom na stole milý odkaz. A ja sa len pozerám a premýšľam: „Ako to robí?“
Takže, láska moja, áno, ten budíkový súboj patrí mne. Ale za všetko ostatné si to ty, kto je môj ranný zázrak.
Satirické peripetie 
Pridaj komentár