Satirické peripetie

História je vážna vec. Aspoň tak nám to tvrdili v škole. Učebnice sú plné bitiek, panovníkov, veľkých rozhodnutí a ešte väčších problémov. No chýba v nich jeden podstatný prvok – satira. Dejiny totiž nikdy neboli iba o hrdinských činoch. Často boli absurdné, bizarné, ba dokonca komické. Lenže historici sa rozhodli, že by históriu nikto nebral vážne – a všetky zábavné pasáže vyškrtali.

Veď predsa “do školy sa chodíme učiť, nie zabávať”, však?

Móric Beňovský – slovenský majster útekov pod sukňou

Keď sa povie „slovenský hrdina“, väčšina ľudí si predstaví vážne tváre z učebníc dejepisu. Ale Móric Beňovský? Ten si z vážnosti ťažkú hlavu nerobil. Namiesto toho mal talent, ktorý by mu závidel každý akčný hrdina – dokázal ujsť odkiaľkoľvek.

Keď ho v 18. storočí zatkli Rusi a poslali na Sibír, dalo by sa očakávať, že tam skončí nadobro. Beňovský však uvažoval inak. Jemne oslovil jednu obšírnejšiu dámu, schoval sa pod jej sukňu a pokojne vykročil z vezenia na slobodu. Keď sa potom ocitol na Madagaskare, jednoducho sa prehlásil za kráľa a bolo vybavené.

Ak by v jeho dobe existovala olympiáda v útekoch, Beňovský by mal vlastnú disciplínu.

Keď sa králi nevedeli udržať na nohách… ani na latríne

Ak má satira v dejinách nejaký spoločný znak, tak sú to neuveriteľné úmrtia panovníkov. Králi zvykli zomierať na bojiskách alebo v palácoch. No niektorí si zvolili… originálnejší spôsob.

Vezmime si napríklad anglického kráľa Juraja II., ktorý sa zapísal do dejín ako muž, ktorého porazila latrína. Písal sa rok 1760 a Londýn bol v nepokojoch. Kým jeho krajina riešila vojnu, Juraj si pokojne sadol na „trón“ – a tým myslíme ten porcelánový.

V tej chvíli do paláca dorazila správa o nepriateľskej armáde. Stráže začali búchať na dvere toalety, no odpoveď z vnútra bola len „Už budem!“. Nebol.

Ešte väčšie fiasko zažil kráľ Eduard VII., ktorý po niekoľkých pohárikoch dobrého vína urobil osudovú chybu – šmykol sa na vedre a hlavou dolu skončil v záchode. Ak by bola Darwinova cena za najnešťastnejšie úmrtie v kráľovskej histórii, Eduard VII. by ju bral všetkými desiatimi.

Ľudovít II. Bavorský bol taký pasívny panovník, že ho z trónu zosadili, keď spal. Vážne, zatiaľ čo iní králi umierali v boji alebo pri atentátoch, on si šiel zdriemnuť a keď sa zobudil, už nebol kráľom.

Toto je presný opak Beňovského – zatiaľ čo jeden utekal z väzení, druhý sa ani nezobudil, aby si udržal trón.

Napoleonova vojna proti zajacom

Každý pozná Napoleona ako geniálneho vojvodcu, ktorý dobýjal Európu a menil dejiny. No menej ľudí vie, že jeho najväčšia hanba neprišla na bojisku, ale na obyčajnej poľovačke.

Jeden z jeho dôstojníkov mu pripravil veľkolepú lovnú sezónu. Zohnal niekoľko tisíc zajacov, ktorých vypustili naraz, aby si Napoleon mohol slávnostne zastreliť pár kúskov.

Lenže zajace sa rozhodli, že pravidlá hry si určia samy. Namiesto paniky sa celá armáda králikov vrhla na Napoleona a začala ho naháňať.

Muž, ktorý si podmanil Európu, utiekol pred zajacmi. Ak by Beňovský ešte žil, možno by mu poradil skryť sa pod sukňu.

Austrálska armáda, ktorá prehrala vojnu s vtákmi

História je plná trápnych vojenských prehier, no Austrália posunula tento koncept na nový level.

V roku 1932 sa krajina rozhodla vyhlásiť vojnu emuom – veľkým nelietavým vtákom, ktoré začali ničiť farmy. Austrálska armáda vytiahla guľomety a vyhlásila zvieratám vojnu.

Lenže Emu sa ukázali ako neporaziteľní.

Boli rýchlejší ako guľky, odolnejší než vojaci čakali a – čo je najhoršie – vedeli robiť nepredvídateľné pohyby. Po niekoľkých neúspešných pokusoch o ich likvidáciu sa armáda vzdala. Vtáky zostali, vojaci odišli. Oficiálne prehraná vojna.

Dnes sú emuovia symbolom Austrálie – a asi si to zaslúžia.

Maďarská bitka v Karansebeši

Keď sa povie vojenská satira, nič neprekoná bitku pri Karansebeši z roku 1788.

Rakúska armáda táborila, keď sa niektorí vojaci dostali k alkoholu. Medzitým sa k nim priblížili iní vojaci, ktorí nevedeli, čo sa deje. Zrazu niekto vykríkol „Nepriateľ!“ a začala sa streľba.

Až na jeden drobný detail. Nepriateľ tam nebol.

Rakúšania bojovali sami proti sebe, kým ich velitelia neprišli na to, že miesto bitky práve predviedli hromadný vojenský fail.

Ak by vojaci prežili dlhšie, možno by si sami navzájom udelili medaily za statočnosť.

Americký prezident, ktorý sa stal terčom brokolice

Keď sa George H.W. Bush stal prezidentom USA, rozhodol sa, že ako líder krajiny môže konečne urobiť jedno zásadné vyhlásenie. Nie o ekonomike, nie o diplomacii – ale o brokolici.
S veľkým sebavedomím vyhlásil: „Brokolicu som neznášal ako dieťa, neznášam ju ako prezident a nebudem ju jesť ani teraz!“
To vyvolalo pobúrenie medzi farmármi, ktorí mu poslali 20 ton brokolice priamo do Bieleho domu.
Výsledok? Prezident Bush síce brokolicu nejedol, ale dostal najzdravšiu protestnú zásielku v histórii.

Rímska armáda, ktorá bojovala sama so sebou…

V 3. storočí sa stala jedna z najväčších tragédií rímskej armády – a zároveň najväčší vojenský fail histórie.

Rímske légie boli vyslané do boja proti Peržanom. Lenže v tme sa ich vlastné jednotky pomýlili a zaútočili na seba.

Namiesto veľkolepej bitky proti nepriateľovi sa Rím sám úplne zničil. Keď Peržania dorazili, našli len zmätok a tisíce mŕtvych Rimanov.

Generál, ktorý túto katastrofu prežil, vraj povedal: „Technicky sme stále vyhrali, lebo Rím má víťazov na oboch stranách.“

Záver: Satira v dejinách nikdy nechýbala

Dnes, keď čítame učebnice dejepisu, máme pocit, že všetko bolo smrteľne vážne. Ale realita bola často úplne iná – plná absurdností, ironických momentov a historických failov, ktoré vyzerajú ako výstupy z komediálnej show.

Takže keď sa nabudúce budeš učiť dejepis, len si predstav, že možno práve čítaš zredigovanú verziu, z ktorej bola všetka satira vymazaná.

Ale Ja ju tu mám! A na rozdiel od historikov, nemám v pláne ju skrývať.