Satirické peripetie

Rodičovstvo má svoje vrcholy a pády, ale nič vás nepripraví na skutočný rodičovský boj – šliapnutie na Lego. To je chvíľa, kedy svet prestáva existovať a jediný pocit, ktorý vám prebleskne hlavou, je čistá, surová bolesť. Ako keby vám niekto do nohy napchal celú históriu rodinných trapasov a vytiahol to cez päty von. A takto začína môj príbeh.

Ležal som na koberci v dcérinej izbe, v tom neslávne známom „mrtvom bode“, ke si uvedomil, že už stačilo. Ten neporiadok, to všadeprítomné Lego a hračky roztrúsené po zemi – nie, takto sa nedá žiť. „Upratovanie je základ civilizovaného života!“ povedal som si a vzal si na plecia dôležitú misiu: naučiť moju dcéru hodnotu poriadku.

„Zlatko,“ začal som, kým som sa postavil s menšou grimasou na tvári (následky Lego-útoku stále cítiť). „Upratuj si izbu. Ak veci nemajú svoje miesto, babka, keď príde na prepadovú kontrolu, určite nebude mať radosť. Vieš predsa, ako rada vyťahuje to svoje: ‘To kde sme? Na smetisku?’“

Očakával som, že tento príklad babkiných „prehliadok poriadku“ bude mať dostatočný efekt. Veď kto by chcel byť pod takým tlakom, že? Ale v tej chvíli, namiesto aby zdvihla Lego zo zeme, sa na mňa vážne pozrela a povedala: „Tatik, prečo si myslíš, že to je bordel? Ty máš len prehnané nároky na poriadok.“

Stop. Čože?

Dcéra na mňa pozerá s pohľadom, ako keby som to bol ja, kto nič nechápe. “To nie je bordel, tatino. Tie hračky sú pripravené. Kedykoľvek sa môžem vrátiť a začať sa s nimi hrať. To ty si ten, kto tu robí paniku.”

A v tej chvíli mi bolo jasné, že som prehral. Výchova detí nie je o tom, že ich niečo naučíš. Je to len proces, počas ktorého ti oni vysvetľujú, prečo si na všetko príliš starý a prehnane organizovaný.

Chcel som protestovať, vysvetliť jej, ako sa veci majú – ako by nám to uľahčilo život, keby bola izba vždy pekne uprataná. Ale na druhej strane – kto som ja, aby som jej ničil kreatívny chaos?

Rodičovský kód sa zrútil.

„Vieš čo?“ povedal som s pokrčenými plecami. „Nechaj tak. Máš asi pravdu. Tieto hračky čakajú na ďalšie dobrodružstvo… A babka? No, bude musieť asi prežiť s prehnanými nárokmi aj ona.“

A tak som odkráčal preč s pocitom, že som práve prešiel životnou lekciou, ktorú mi dala moja vlastná dcéra. Možno je to ten neporiadok, čo vlastne v sebe skrýva kreativitu. A možno je to len ďalší dôvod, prečo musím chodiť v papučiach.

Záver: Prečo je poriadok relatívny

Každý rodič si prešiel tým istým bojom: snahou naučiť deti upratovať. Ale kým sa ti podarí pochopiť ich logiku, prejde niekoľko šliapnutí na Lego, prepadových kontrol od starých rodičov a pokusov o predefinovanie toho, čo je vlastne “bordel.”

A tak ako sa mi podarilo naučiť svoju dcéru základy poriadku (teda… skôr nie), naučil som sa niečo ja. Poriadok nie je pre každého rovnaký. Niekedy je chaos len spôsobom, ako si užívať život naplno… alebo ako mať pripravené hračky na ďalšie veľké dobrodružstvo.