Satirické peripetie

Moja dcéra, umelecká duša, a topánky ktoré sa stali plátnom

Musím povedať, že moja dcéra je presne taká, akú by si človek mohol len vysnívať. Každý deň som na ňu čoraz viac hrdý a obdivujem jej cit pre umenie, ktorý má od malička. Ale ako to už býva, občas sa stane, že tieto umelecké sklony vyústia do niečoho, čo ma trochu prekvapí. Ako napríklad teraz…

Pamätám si, ako nadšene zvolala: „Jéj! Tie sú krásne biele! Také mi kúp! Strašne ich chcem!“ A čo som ja na to? Jasné, že som jej tie topánky kúpil. Veď čo by som pre svoju dcéru nespravil. O týždeň neskôr však na zemi ležali tieto topánky.

Sú krásne, však? Alebo… no, umelecké určite!

A tak sa vo mne bijú zmiešané pocity. Na jednej strane vidím dievča, ktoré v každom predmete vidí prázdne plátno, pripravené na to, aby ho premenila na niečo jedinečné. Na druhej strane, tie topánky boli biele len týždeň! Je to umenie alebo výzva pre moju trpezlivosť?

Keď to tak vezmem, nie je to len o topánkach. Je to o tom, že vidím v mojej dcére malého umelca, ktorý si vytvára vlastné pravidlá. A aj keď ma to možno trochu šokuje, v hĺbke duše som nesmierne šťastný, že v nej horí taká tvorivá iskra. Takže áno, tie topánky sú možno posprejované a pomaľované, ale pre mňa sú krásne práve preto, že odrážajú jej kreativitu.

A teraz mi zostáva len premýšľať, kde je hranica medzi umením a každodennými vecami. Možno je to len o tom prijať fakt, že keď máte doma malého umelca, nikdy neviete, čo bude ďalším plátnom – či už je to papier, stena, alebo práve čerstvo kúpené topánky.