Blíži sa moja štyridsiatka – magický vek, pri ktorom sa človek začne prirodzene zamýšľať nad tým, čo všetko zabudol a kde presne zanechal polovicu svojho života (pravdepodobne niekde v 30-ke medzi snami a hypotékou). Je to vek, kedy si človek povie: „Dobre, ešte mám čas na niečo veľkolepé, ale najprv si zapíšem brilantnú poznámku…“
Roky plynú, ale jedna vec sa nemení – môj humor. Dokonca aj momenty, keď sa môj každodenný život mení na absurdnú frašku, beriem ako inšpiráciu pre blogy. Napríklad, moja najnovšia komédia: „Ako si zapísať poznámku.”
Začína to obyčajnou myšlienkou
Sedím za stolom a napadne mi niečo brilantné. Niečo, čo by mohlo zmeniť svet alebo aspoň priniesť prelom do môjho osobného chaosu. Myšlienka je jasná, svieža, živá. Hovorím si: „To si musím zapísať!“
Prvý problém:
Nemám po ruke pero. Ale to je v poriadku, nájsť pero je otázkou dvoch sekúnd, nie?
Hľadanie pera:
Vstanem a idem do kuchyne, lebo tam som určite naposledy videl pero. Ale na ceste si všimnem, že na stole v obývačke ostal nedopitý čaj. Tak si poviem, že ho vezmem do kuchyne. Tam zrazu zistím, že pero v kuchyni nie je, ale možno je v pracovnej izbe.
Beriem teda čaj, no cestou mi padne pohľad na starú knihu, ktorú som si chcel už dávno prečítať. Tak ju vezmem a položím na stôl. A tu to začína – zrazu neviem, kde som nechal papier.
Papier zmizol:
Vrátil som sa na svoje miesto, kde som začal, a zisťujem, že ten papier, na ktorý som si chcel zapísať poznámku, už nie je na stole. Kam mohol zmiznúť?
Logika mi napovie:
Papier musí byť tam, kde som ho nechal. Alebo som ho možno omylom dal medzi tú knihu, ktorú som práve priniesol z kuchyne? Hm, otváram knihu a zisťujem, že tam nie je. Skvelé.
Okuliare:
Keď sa už konečne zmierim s tým, že pero a papier musím znovu pohľadať, uvedomím si, že nevidím na detaily. Kde sú moje okuliare?
Začínam pátranie, ktoré by sa dalo nazvať aj „Lov na stratené poklady každodennosti“. Pozriem do kúpeľne – nič. Na nočnom stolíku – tiež nič. Nakoniec sa vrátim k stolu, kde, samozrejme, okuliare boli celú dobu. Úspech!
Ale kým si nasadím okuliare a znova nájdem pero a papier, zabudnem, čo som si chcel vlastne zapísať.
Poznámka, ktorá sa nezapíše
Tento zážitok sa opakuje častejšie, než by som chcel priznať. A pritom tá poznámka bola určite revolučná – možno nejaký geniálny nápad na blog, projekt pre Laser, alebo myšlienka o tom, ako SpaceX zmení svet. A teraz je navždy stratená vo víre mojich myšlienok, ktoré pripomínajú rozhádzaný šuplík.
Alebo si ju moje podvedomie necháva na neskôr. Aspoň si to hovorím, aby som si neprišiel ako postava z absurdnej komédie, ktorá sa snaží vyhrať proti vlastnej roztopašnosti.
Prečo ma to vlastne baví
Mohlo by to byť frustrujúce – tento neustály chaos. Ale namiesto toho je to zdroj nekonečnej zábavy. Lebo ak sa na vlastné zlyhania nedokážete zasmiať, tak vám neostane nič iné, len si na ne zapísať poznámku. A na to… potrebujete pero.
Tento „problém“ beriem ako súčasť života, ktorý je o čoraz väčšej komplexnosti. Sme vystavení technológiám, umeniu, vesmírnym projektom, a pri tom všetkom sa snažíme zvládať aj obyčajné veci, ako nájsť papier.
Preto mám vždy humor v zálohe. Lebo život je príliš krátky na to, aby sme si pamätali všetko, čo sme si chceli zapísať. A ak si nepamätáte, čo ste chceli, tak možno to ani nebolo také dôležité.
Záver?
Zácer mal byť brilantne vtipný ,ale niekde som si založil papierik s poznámkou.
Satirické peripetie 
Pridaj komentár