My, ako dokonalí rodičia, sa snažíme učiť deti, ako sa správať. Viete, tie klasiky: „Nejedz tú hlinu!“, „Prestaň hrýzť svoju sestru!“ a samozrejme „Ja nie som vaša slúžka!“ Manželka túto vetu používa tak často, že by ju mohla mať vytetovanú na čelo. Naša nádej bola, že deti raz pochopia, že taniere sa samé neodložia. Zatiaľ sme si však nevšimli žiadny pokrok, okrem toho, že naše ratolesti si do teraz myslia, že “slúžka” je oficiálna profesia ich matky.
Jedného pekného jesenného dňa sme sa rozhodli pre rodinnú prechádzku, lebo byť na vzduchu je zdravé. Pani jeseň sa nám vyčasila do nádherných farieb. Našťastie sme prechadzku prežili bez vážnejších ujmov a keď nám vyhladlo, vyrazili sme do reštaurácie. Jesť vonku znie lepšie než sa znovu hádať o tom, kto vymyslí večeru (väčšinou je to aj tak pizza).
Pizza zmizla z tanierov rýchlosťou svetla, ale účet nie a nie prísť. Po pol hodine čakania a môjho hladovania (už zase!) sa čašníčka konečne objavila a začala zbierať taniere. Všetko bolo pokojné, kým náš syn nevypálil otázku roka:
„Teta, vy ste naša slúžka?“
Nastalo hrobové ticho. Môj žalúdok sa stiahol – nie od hladu, ale od pocitu, že by sme si mali hneď po jedle zmeniť identitu. Čašníčka sa zamyslela nad svojím životom, kariérou a možno aj nad tým, či by nemala byť niekde úplne inde, napríklad na Bali. Napriek tomu to zvládla ako šéfka:
„Nie, zlatko, ja som tu, aby som vám priniesla jedlo.“
My sme sa po tejto životnej lekcii rozhodli, že domáce etikety odložíme na neurčito. A na budúce berieme pizzu so sebou a zjeme ju biekde na chodníku ako bezdomovci.
Satirické peripetie 
Pridaj komentár